We will dance till the pain is all gone aneb Zas nemám nadpis, tak citujem pesničku

Vonku je pekne slniečko, až dokým tam nevyleziem ja v tom momente sa to zrazu zmení Severný Pól Sibír apokalypsa VKV because fuck you, that's why a to je zrejme dôvod prečo som momentálne zase (stále?) chorá a v posteli doma.
Keďže som hrozný pacient, samozrejme nuda a depka a myslím na tie najhoršie existujúce veci ever, lebo nemám čo na práci.
Teda pardon. Som v skutočnosti workoholik a freelancer.

Za tie tri dni čo to trvá som

- zistila, že mi nefungujú niektoré klávesové skratky v Sibeliovi, keďže pirátska verzia is probably not the way to go

- upiekla pseudobrownies/tradičný francúzsky čokoládový koláč a zožrala to takmer celé sama

- natočila si vlasy

- pozrela Mulholland Drive. Cítim sa nesvoja z toho, že moj prvý pocit po pozretí filmu od Lyncha bol "aháá o toto tam išlo, to celkom dáva zmysel". Je to už nejaká porucha? Začínam proste iba chápať Lynchov naratív? Je to ako rubikova kocka. Tú viem skladať iba podľa videa. A niektorí ľudia návody odmietajú a musia na všetko prísť sami. Ja na Lyncha tiež návod nechcem, zistila som, že ma nebaví v tom hľadať zmysel. S takýmto prístupom to odkladám na kompost, kde sa to pekne rozloží samo a dokonca aj celkom rýchlo. Lynch je asi organický, nie ako filmy typu Synecdoche New York a Himmel über Berlin, ktoré ešte stále nejak nechápem, a to som ten druhý videla už trikrát.. a ešte mi treba asi raz. Lynch je ako také to jedlo, čo je chutné a rýchlo vytrávi, takže je ľahké na žalúdok, len je potom človek hneď zas hladný. Takže zrejme nejaký surrealistický šalát, s ananásom.

- sa naučila lepšie fejkovať, že v skutočnosti nemám fóbiu z telefonátov po nemecky, alebo si to iba namýšľam

- bingeovala theneedledrop a zistila, že ma serie, že tam nedáva žiadne hudobné ukážky

- zistila, že v nemeckej lekárni nemajú ani vyjebané bylinky a vitamíny sú drahé as fuck

- otestovala webku na novom kompe

- Discover Weekly mi pripomenul Davida Byrna a fakt, že bude mať nový album a tým pádom ho budem recenzovať a tým pádom som si pustila náhodne ten z r. 1997 Feelings a ohmajgad prečo som si ho skôr nepustila som veľmi namotaná a je to ultra ňuňu. Wiki vraví, že kolaborácia s Morcheebou, preto je to možno menej agresívne na uši, čo sa týka divných melodických postupov, ale tie by predsa David úplne nevynechal, ani svoje signature harmonické postupy (hneď v prvej pesničke "Fuzzy Freaky", "You Don't Know Me" a "Burnt by the Sun"), motívy detstva a mierne gýčovitú, občas úchylnú romantiku s vtipmi z kategórie "ultra špecifické publikum". Inač je to ale svojím divným spôsobom veľmi slniečkové, tanečná hudba kontrastuje s cynickými textami a tracky typu "Wicked Little Doll", kt. šahá do prog rocku asi vcelku vystihujú moju momentálnu náladu. Každopádne to je všade veľmi priemerne hodnotený album. No aby ste sa nepokakali. We will dance till the pain is all gone.

- pozrela 13 minútové video o krájaní parmezánu z kanálu, ktorý sa venuje parmezánu

Čo ešte spravím? Možno napíšem text pesničky, možno dorobím robotu, možno zajtra budem volať po nemecky. Možno až v stredu. Možno budem bingeovať Bob's Burgers, možno si dačo prečítam. Každopádne si ešte pustite Tindersticks, ten týpek má mega hlboký hlas a znie to zvláštne. A pošlite mi asi dajakú imunitu či čo, už ma nebaví každý druhý mesiac toto srsly.